mi sme ublížili svojim najbližším a pred pocitom viny utekáme. Akoby sme už nikdy nemali právo byť šťastní, pretože sme zlí. Utekáme do roboty, k alkoholu alebo na ulicu - ako on. Niekedy je zla nami spôsobeného toľko, že sa nám zdá, že slová, ktoré by to mohli napraviť, už nemôžu stačiť. Že slovo o odpustení má skrátka obmedzený obsah. Aj preto Paťa v týchto dňoch pred hlavnou poštou v Žiline už nevidíte postávať.
ROZHODNUTIE PADLO V NEDEĽU
Žilina sa pre Paťa stala mestom snov. Našiel tu prácu, strechu nad hlavou, ľudí, čo ho na ulici obliekli a zohriali teplým čajom. V tomto meste pocítil ľudskosť, Žilinčania chcú vedieť, prečo je tento mladý 25-ročný fešák s modrými očami bezdomovcom. Bezdomovec by mal byť predsa prepitý! Zničený tvor s nepríjemným zápachom až do vzdialenosti piatich metrov... a nie tento čisto oblečený, vyvoňaný, prívetivý mladík, čo sa už nedotkne ani fľašky piva. „Dosť ľudí sa ma všeličo pýta, čudujú sa, že vyzerám dobre a ja im odpoviem, však sa za svoj život nehanbím,“ zdôveruje sa Paťo. „Ľutujú ma, od jedného som dostal topánky a jedna pani Helenka mi doniesla nohavice a saká.“ Paťo je z Diakoviec v okrese Šaľa. Ako sa dostal bez koruny z juhu na sever? potmehúdsky sa usmeje, akoby nechcel prezradiť dajaký tajný recept: „Keď už človek nemá vôbec kam ísť a dostane sa na ulicu, cesty vedú všade...“ Spával tu v parkoch, na cirkevnej charite aj v štátnom azylovom centre Štart. Povráva sa, že na cirkevnej charite je povinné modliť sa, no Diakovčan krúti hlavou: ,,Nič také som tam nezažil. Snažili sa mi pomocť,“ hovorí. Cez charitu sa dostal k práci.Odkedy predáva bezdomovecký časopis, môže si konečne kúpiť zjesť to, čo mu chutí. A od 26. októbra 2003 nemusí dať na alkohol ani korunu. Vtedy bola nedeľa. Predchádzali jej prehýrené dva dni s kamarátmi na diskotéke v Šali. Po rokoch života na ulici šiel pozrieť domov, ale ani tam poriadne nedošiel. V to nedeľné ráno prišlo naňho hamletovské „byť či nebyť“ nad fľaškou nedopitého piva. „Mal som posledných šesťdesiat korún. Kúpil som si za ne jedny cigarety a jedno fľaškové pivo. Mohlo v ňom byť menej než polovička, napil som sa a prišlo mi zle. Vtedy som sa rozhodol. Končím, prestávam piť. Tu nedopitú fľašu som zahodil, chcel som hneď ísť k farárovi do Žakoviec pri Poprade, čo sa stará o alkoholikov, ale mali tam plno, tak som sa vrátil sem do Žiliny. V azyláku mi dali dvadsať korún na doktora, odvtedy chodím dvakrát týždenne na lieky a idem na Prednú Horu.“ Žilina sa pre Paťa stala symbolom nedeľného vzkriesenia. Tu si začal klásť otázky - čo ďalej s týmto pobabraným životom? Napriek tomu sa sem ale vrátiť nechce.
LÁSKY BOLO MÁLO
Aké to je – žobrať? Stáť pred kostolom či kľačať na kolenách na ulici... „Nie je to dobrý pocit, musel som si vždy vypiť, aby som to robil. Keď žobreš, ľudia ti dajú, ale nemal som rád, keď mi nedali alebo keď ma hanili,“ spomína na tvrdý pouličný život po Slovensku Paťo. Živil sa odpadkami z kontajnerov, zjedol, čo našiel alebo čo mu kto dal. Čakal však, kým dostane, nikdy si nepýtal sám, hanbil sa oslovovať ľudí, ako to robili iní. K bezdomovectvu ho priviedol alkohol, k alkoholu rozpad rodiny i túžba po plnohodnotnom živote. Detstvo nebolo také zlé, ale ani také šťastné. Obaja rodičia boli viac v robote ako doma a Paťo po spoločných chvíľach s nimi iba túžil. Lásku mu nahrádzali starí rodičia, u ktorých našiel porozumenie i rady do života, no poslúchal ich nerád. Oveľa radšej by bol, keby detskej duši rozumel tatko a mama. Lenže oni sa rozviedli, keď mal 14 rokov. Paťo si myslí, že veci nezvládala mama, a tak ako iné deti z rozpadnutých rodín, vzťahuje vinu za rozvod mylne aj na seba. Zo začiatku ho rozvod veľmi netrápil, ale časom mu súženie zostúpilo do útrob tela a náhradným domovom sa stala krčma. Šestnásťročný chlapec sedel v hostinci sám, pil všetko a pil donemoty. Potom žialil, plakal, zúril. Kritické pre vyučeného murára boli najmä víkendy, už v sobotu napoludnie sa okúpal, najedol, čisto obliekol, oklamal babku, že ide kúpiť cigarety, sadol do krčmy alebo do bufetu a už sa domov triezvy nevrátil. Prepil všetko, čo zarobil. Fakt, že je od alkoholu závislý si uvedomil, keď začal kradnúť veci z domu, predávať ich a vôbec ho to nemrzelo. Mama i otec si založili nové rodiny a Paťo zostal medzi nimi vo vzduchoprázdne, patril všade a nepatril nikam. Potom ho otec vyhodil z domu a použil pritom slová ťažšieho kalibru ako len „vypadni!!!“
AKÝ BUDE NÁVRAT?
Paťo mu to nemá za zlé. Vie, že na otcovej nešťastnej reakcii má svoj podiel viny a že sa s rozvodom rodičov nemusel vyrovnávať alkoholom. ,,Keby som nerobil také veci, čo som doma robil, bolo by dobre. Ja neviem, prečo som tak pil, ale už do toho nechcem padnúť. Prečo? Lebo som kvôli tomu stratil rodinu,“ hovorí Paťo. Vraví tiež, že keď človek veľmi chce, tak môže skoncovať aj s alkoholom aj s bezdomovectvom. A on veľmi chce. V čase, keď čítate tieto riadky, je na odvykacej kúre na Prednej Hore. Život tuláka vie byť aj pôvabný, ale šesť rokov bez domova stačilo. V Žiline sa mu páčilo, ale vracal by sa sem nerád, chce si nájsť prácu, ženu a najmä stretnúť sa s otcom, pozrieť mu do očí a povedať: „Odpusť.“ Keď rozpráva o otcovi, tvár sa mu rozjasní ako márnotratnému synovi. Toho biblického čakal otec s otvorenou náručou, Paťo je zvedavý ako to bude uňho, keď bude smerovať svoje kroky do otcovho domu. Je fakt, že slová niekedy nestačia. No bez nich to nejde.Jana Rojková
Foto: Ľubo Bechný
