vedčený aj o potrebe ju hlásať.
Páter Pavol Kruták sa narodil v roku 1957 v Divine. Po maturite na žilinskom gymnáziu pracoval rok v pekárňach ako závozník. Potom vyštudoval teológiu v Bratislave, za kňaza bol vysvätený v júni 1983. Už počas štúdia sa bližšie zoznámil s rehoľným životom. Po vysviacke nastúpil na miesto kaplána v Nitre. Vtedy sa rozhodol vstúpiť do Spoločnosti Božieho Slova. Večné rehoľné sľuby zložil ešte za socializmu tajne, v roku 1989. Od roku 1992 pôsobil v Misijnom dome v Nitre ako rektor a od roku 1998 ako provinciál - predstavený rehole.
Zhruba polovica všetkých kresťanov sú príslušníci katolíckej cirkvi. Ľudí, ktorí sa k nej hlásia, je dnes vyše miliardy. Okrem radových členov cirkev tvorí hierarchia kňazov, biskupov, cirkevných učiteľov, ale i rehoľných bratov a sestier. Zvláštnou skupinou sú misionári, ktorí neustále hlásajú evanjelium v oblastiach, kde ho nepoznajú a pomáhajú tým, ktorí ho prijali. Spoločnosť Božieho Slova - Societas Verbi Divini existuje už 130. rok, svojich misionárov má vo všetkých svetadieloch a na Slovensku pôsobí od roku 1923. Jedným z misionárov je aj provinciál Pavol Kruták.
Kde siahajú počiatky misijnej činnosti?
Už sám Ježiš Kristus bol misionárom, ktorého poslal na zem jeho Otec. Zvestoval správu o našej záchrane. Po jeho zmŕtvychvstaní začali na jeho výzvu kresťanské posolstvo evanjelia šíriť apoštoli. Naši najvýznamnejší misionári sú slovanskí vierozvestovia Cyril a Metod, ktorí k nám v roku 863 priniesli kresťanstvo. Veľkým misionárom je aj pápež Ján Pavol II., s ktorým som sa dvakrát osobne stretol.
Aké predpoklady by mal spĺňať misionár?
Mal by byť človekom živej viery. Okrem odbornej znalosti Písma by mal byť zdravý, fyzicky zdatný a mal by ovládať jazyk krajiny, do ktorej ide ako i lokálne zvyky.
Musíte ovládať aj nejaké remeslá?
To bolo v počiatkoch. Učili sme domorodcov pestovať nové plodiny, stavať domy. Dnes už na zemi nie je veľa neprebádaných kmeňov, ktoré by neboli dotknuté civilizáciou. Také sú azda len v Číne, Afrike a na Novej Guinei. Pokrok prenikol už takmer všade. Čo však potrebujú, to vedia, keďže prežili do dnešných čias. A hoci niektoré kmene žijú ešte na úrovni doby kamennej, nie sú celkom „divosi“, v chatrčiach už majú napríklad koka-kolu alebo rádio. Dnes o kresťanstve počuli všade a na niektorých miestach je pokrok dokonca väčší ako u nás. Tam je našou úlohou vychovávať kňazov.
O tri mesiace odchádzate na misiu na Filipíny, prečo ste si vybrali práve túto krajinu?
Pri svojom poslaní som precestoval už celú Európu, bol som aj na Sibíri či v Severnej Amerike. Cítim, že moje miesto je práve na Filipínach. U nás je na 4 milióny katolíkov 2 500 kňazov, tam je však len 7 500 kňazov na 75 miliónov katolíckych veriacich. Naši misionári sú tam už 98 rokov, takže idem pokračovať v ich diele.
Nemáte trochu obavy z cudzieho prostredia?
Veľké starosti si nerobím. Máme tam spolubratov a verím, že som v Božích rukách. Je pravda, že je tam všeličo úplne iné ako u nás, napríklad o sedem hodín dopredu posunutý čas. Taktiež sa tam inak striedajú ročné obdobia. Namiesto našich štyroch sú tam len dve - obdobie sucha a obdobie dažďov. Aj strava je odlišná, niekedy bude asi lepšie nepýtať sa, čo jem.
Misionárske povolanie mnohí považujú za exotické...
Áno, máme možnosť spoznať rôzne krásy zeme, zvyky iných národov. Môžeme obdivovať cudzokrajné rastliny, ochutnať neobvyklé ovocie, vidieť zvláštne zvieratá, netradičné obydlia, odevy, nezvyčajné dopravné prostriedky, farby pleti, účesy i ozdoby... Ale podstata poslania misionára je v ohlasovaní evanjelia.
Čítal som o skupine misionárov, ktorých domorodci ihneď zabili a zjedli, až na dvoch, ktorí mali na tvári okuliare, a preto ich považovali za nadpozemské bytosti. Je naozaj vaša práca také nebezpečné dobrodružstvo?
Počítame s tým, že občas sa niečo prihodí. Ročne zahynie okolo 35 misionárov a nielen na nákazlivé choroby, lebo proti tým sme očkovaní. V neznámych krajinách, kde pôsobíme, je síce nádherná príroda, ale stať sa nám môže čokoľvek. Mnohí nás rozhodne nevítajú chlebom a soľou. Miestni obyvatelia bielych považujú za bohatých, časté sú preto násilné prepady a únosy zo strany teroristov. Na viacerých miestach sa bojuje. V trópoch sú bujné, hlboké pralesy, veľmi ľahké je zablúdiť a doplatiť na nástrahy džungle. Musíme ovládať aj miestnu kultúru, aby sme domorodcov nechtiac neurazili, hoci aj nevhodným podaním ruky, či nevydráždili vstupom na ich pohrebisko. Snažíme sa však prispôsobiť každej situácii, v ktorej sa ocitneme.
Čo si myslíte o misionároch z iných cirkví a siekt?
Musíme priznať, že aj nekatolícke cirkvi vykonávajú peknú a obetavú misionársku prácu. Určite sú medzi nimi vynikajúce osobnosti. Sekty však neraz prichádzajú tam, kde už je a žije katolícka cirkev, robia svoj nábor a častokrát ľudí zavádzajú a mýlia.
Ako prežívate veľkonočné obdobie pôstu?
V Misijnom dome cítiť inú atmosféru, žijeme tichšie, vážnejšie v duchovnej príprave. Veľká noc je preto najväčším kresťanským sviatkom, lebo si pripomíname Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie. Niečo iné znamená pre kresťanov, iné pre židov a niečo iné pre neveriacich. Keďže sa niektoré pohanské obyčaje nedali vykoreniť, cirkev im dala kresťanský význam. Práve na Filipínach sa na Veľkú noc mnohí muži nechávajú na nejaký čas ukrižovať. Pre mňa Veľká noc nie je sviatok jari, ale oslava Kristovej obety.
Ako ste sa vysporiadali s faktom, že pri vás skončili celé generácie vašich predkov?
Je pravdou, že väčšina apoštolov mala rodiny. Ježiš neprikázal učeníkom, že sa nemajú ženiť. Rozhodol som sa však pre celibát. Pre prácu misionára je aj nutný, keby som tu mal rodinu, nemohol by som ísť do sveta. Ľúto mi to však nie je, všade mám veľa priateľov, ktorým môžem pomôcť, keďže mám na nich čas. Všade mám spoločenstvo spolubratov, ktorí sú mi ako rodina.
V Biblii sa trikrát spomína, že Ježiš plakal, pri poslednej večeri i spieval, ale nie je tam zmienka, že by sa bol smial. Čo myslíte, prečo?
Keď sa to tam nespomína, to ešte neznamená, že sa to nestalo. Iste ho viac ako hocikoho iného trápil osud ľudstva. Ale tiež mal určite aj radosť z detí okolo seba a zo svojich nasledovníkov, ktorým odovzdal vieru. Istotne sa aj smial. Aj pre mňa je viera radosť a odpoveď na všetky kľúčové otázky života a smrti. Lebo ak Boh je, nič nerobím zbytočne. Snažím sa slúžiť Jemu a ľuďom z celého srdca. Tomu som zasvätil život.
Miloš Skalický
