remeslo. Veď umelé vedrá neboli a plechové boli drahé a ťažké. Upliesť košík vedel vtedy každý chlap. Túto zručnosť využívali muži každoročne aj pri vyhotovovaní veľkonočných korbáčov. Pre Štefana Fekulu zo Žiliny je pletenie z prútia veľkou dlhoročnou záľubou.
„Vyrastal som na Kysuciach v Radôstke. Ako deväťročný som sa od môjho otca naučil pliesť okrem korbáčov aj košíky na huby, zemiaky a veľké koše na trávu. Otec vedel zhotoviť z prútia aj veľkú košinu do rebrinového voza na prevoz ľudí. Teraz som už na dôchodku, bývam v paneláku, ale každú Veľkú noc upletiem korbáče všetkým kamarátom. Celý život som robil šoféra. Zo začiatku som vozil mlieko, neskôr ľudí autobusom. Korbáče som plietol vždy cez prestávky na konečných zastávkach a v garáži. Košíky sa pletú najlepšie v jeseni, keď z vŕb opadne lístie. Jesenné korbáče by však do jari uschli. Dnes je už ťažké nájsť pekné prútie, chodil som po ne na Vlčince, ale teraz tam stoja obchody, tak ich zbieram pri Rajčianke. Najvhodnejšie sú tie, ktoré vyrastajú od zeme. Nožnicami ich nastrihám a nožom naskracujem na rovnaké dĺžky, lebo korbáče odo mňa sú pekné ako z fabriky.“ Štefan Fekula ozdoby na korbáče nedáva. Stužky na ne pripevňujú vyšibané dievčatá. Tie korbáče, čo mu ostanú, nasadí na záhrade, neskôr z nich vyrastú zaujímavé stromy-korbáčovníky. Aj keď ho z pletenia poriadne bolia prsty, baví ho to, veď tá vôňa prútia vnesie do jeho domácnosti vždy pokoj a pohodu minulých čias.
Text a foto: Miloš Skalický