Po človeku by mali ostať len dobré
skutky, ostatné odveje neľútostný čas...
Severná časť chotára je na území Kysuckej vrchoviny, južnú vypĺňa Žilinská kotlina. Obe sú súčasťou Západných Karpát. Teplička nad Váhom je obcou, o ktorej sa momentálne veľa hovorí. Najmä v súvislosti s výstavbou novej automobilky. Ale sú i iné veci, ktoré Tepličku nad Váhom zviditeľňujú. Majú síce duchovný rozmer, ale práve o nich chceme písať na tejto strane.
V stredu 28. apríla si nielen obyvatelia Tepličky pripomenuli slávnostnou svätou omšou 360 rokov, ktoré uplynuli od úmrtia nevšednej ženy, s ktorej menom je nerozlučne spätá história obce. Prišla i početná výprava zo Šurian, kde sa Žofia Bošniaková 2. júna 1609 narodila. Tvorili ju predovšetkým žiaci základnej školy, ktorá rovnako ako tá v Tepličke nad Váhom nesie meno Žofie Bošniakovej.
V jednej kostolnej lavici so starostom Tepličky nad Váhom Tiborom Mintálom sedel aj primátor Šurian Imrich Várady. Hlavným celebrantom slávnostnej omše bol dekan Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty z Bratislavy Viliam Judák, koncelebrovali ju kňazi z oboch obcí - Rudolf Daňo zo Šurian a domáci Ján Vallo. Trpký, ale aj život plný viery Žofie Bošniakovej bol aj hlavnou témou kázne Viliama Judáka.
Po omši sa kostol na chvíľu zmenil na scénu s hľadiskom. V kultúrnom programe sa predstavil spevácky zbor ZŠ v Tepličke nad Váhom, úsmev na tvárach vyvolali deti z materskej školy a všetci prítomní s pietou počúvali slová jednej z legiend o posledných dňoch života Žofie Bošniakovej v podaní starších žiakov. Žofiu si ctil a miloval nielen ľud Tepličky, ale aj Strečna. Bola to žena, ktorá nemysliac na seba konala dobro, mala silné sociálne a charitatívne cítenie a celý svoj život podriadila slovám, ktoré sú v titulku.
Žofia Bošniaková sa prvýkrát vydávala ako 17-ročná, jej manžel však zomrel krátko po svadbe. O štyri roky neskôr sa opäť vydala. Za Františka Vešeléniho, rodáka z Tepličky nad Váhom. Jej novým domovom sa stal tepličský kaštieľ, v ktorom sa narodili i jej dvaja synovia Adam a Ladislav. V nepokojných časoch rebélií a povstaní sa presťahovali na Strečniansky hrad. Jej život nebol ľahký, manžel si plnil často vojenské povinnosti na juhu Slovenska. Žofia sa za ten čas venovala výchove synov, i zo Strečna často chodila do kostola v Tepličke, ktorý sa spolu s hradnou kaplnkou stal miestom, kde v meditáciách a modlitbách naberala odhodlanie a silu pre svoj život. Spolu s manželom Františkom založili a vydržiavali v Tepličke nad Váhom xenodóchium - útulok pre chudobných. Prichýlili tam však aj nemocných a siroty, v niektorých prameňoch sa spomína aj ako „hospitale“ čiže nemocnica. Štedro sa starali aj o potreby farnosti a kostolov panstva.
Žofia Bošniaková zomrela mladá, mala iba 35 rokov. Zo zboreného hradu jej telo, ktoré sa aj doteraz zdá byť neporušené, preniesli do krypty kostola a po súhlase nitrianskeho biskupa Jána Jakuba Lövenburga ho vystavili v loretánskej kaplnke, ktorá je súčasťou kostola sv. Martona v Teličke nad Váhom.
Priateľstvo pokračuje
„Keď som sa stal starostom Tepličky nad Váhom, ozval sa mi primátor zo Šurian a prejavil záujem o pokračovanie priateľských vzťahov s našou obcou. Ponuku som, samozrejme, privítal a vyjadril som to aj v osobnom liste primátorovi. Výsledkom bolo stretnutie na tejto milej slávnosti, kde som primátora a ďalších predstaviteľov mesta pozval na turnaj Tepličiek a obecné slávnosti, ktoré budú začiatkom júla,“ vyjadril potešenie nad peknými vzťahmi medzi Šuranmi a Tepličkou, ktoré sa im podarilo obnoviť starosta Tibor Mintál.
Chce to svoj čas
Prítomnosť dekana Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave Viliama Judáka na slávnostnej omši v Tepličke nad Váhom sme využili na to, aby sme mu položili jedinú otázku.
Pred niekoľkými rokmi sa začalo hovoriť o blahoslavení Žofie Bošniakovej. Aké je situácia dnes?
Som členom prípravnej komisie a naša práca je stále v štádiu bádania, hľadania historických prameňov. Zatiaľ sme nezverejňovali žiadne výsledky. Historické poznatky, ktoré máme z tých čias sú skromné, ale dúfame, že sa aj tak niečo dostane na svetlo božie. Nestrácame nádej, aj keď vzdialenosť doby je určitou prekážkou. Archívy sú narušené, z tých čias nejestvuje veľa písomností. Príklad Žofie Bošniakovej, ktorá šírila dobro, je stále aktuálny. Či už bude postavená na oltár alebo nie.
Nový začiatok
Na slávnosti bol aj primátor Šurian Imrich Várady, ktorého sme sa opýtali, čo okrem Žofie Bošniakovej spája jeho mesto s Tepličkou. „Veľmi dobré družobné vzťahy a dlhoročná tradícia. Po nežnej revolúcii začal môj viceprimátor Jozef Šupka, dlhoročný pedagóg, pracovať na týchto vzťahoch, nadviazal družbu medzi školami, potom sme sa spojili ešte s Kremnicou. Spája nás priateľstvo, ktoré sa v predchádzajúcom volebnom období trochu narušilo, ale so starostom Tiborom Mintálom ho chce-
me opäť vzkriesiť a pospájať popretŕhané nitky. Dnes je nový začiatok.
V erbe žena
Teplica bol v minulosti zaužívaný názov pre teplé pramene. Aj staršia obecná pečať potvrdzuje, že kedysi v Tepličke nad Váhom existovali termálne pramene. Na pečati je horná časť tela ženy, ktorá sa kúpe v kadi. Podľa nej vznikol aj nový tepličský erb.
Pred ohňom
Už viac ako 100 rokov chráni Tepličku nad Váhom pred ohňom socha sv. Floriána, ktorá dominuje rovnomennému námestiu. Je to vlastne už len kameninovo-betónový odliatok pôvodnej sochy, ktorý bol vysvätený
4. mája 1991, pri oslave storočnice hasičského zboru v obci.
Jednou vetou...
• Prvou písomnou správou o osídlení Tepličky nad Váhom je listina Bélu IV. z roku 1267, ktorá sa týkala výmeny majetkov.
• V rôznych listinných prameňoch sa obec uvádza ako Toplucha, Toplisa, Teplicz i Vágtapolca, od roku 1920 ako Teplička nad Váhom.
• Meno obci dal nezamŕzajúci prameň v chotári - teplica.
• Tereziánsky urbár mestečka Teplicza je z roku 1772, stanovoval veľkosť jedného sedliackeho domu, hovoril o dôchodkoch i úžitkoch, spisoval i roboty a iné služby poddaných.
• Sídlom zemepána sa stala za Mikuláša Deršffyho, ktorý dal s manželkou Babbarou postaviť v obci veľký kaštieľ.
• V ňom v 17. storočí býval aj majiteľ Strečnianskeho panstva Štefan Wešeléni, otec Františka, manžela legendárnej Žofie Bošňiakovej.
• V roku 1767 tu na podnet Márie Terézie vznikli manufaktúry na výrobu súkna a spracovanie kože, riaditeľom oboch bol Karol Breintenbach.
• Svoje miesto tu však mali i ďalšie remeslá: výroba tehál, keramiky, boli tu mlyny, papiereň, pivovar, pálenica a ďalšie.
• Od roku 1912 tu desať rokov existovala aj fabrika na výrobu laboratórneho skla.
• Dnes takmer všetky služby v obci prešli do súkromných rúk, je ich relatívne dostatok a slúžia k spokojnosti aj širokého okolia.
Stranu pripravila: Eva Bučová
Foto: autorka, archív
