Štvrtok, 3. december, 2020 | Meniny má OldrichKrížovkyKrížovky

Tri roky v Osvienčime

Osemdesiatštyriročný Žilinčan Pavel prežil v pekle

koncentračného tábora nevýslovné utrpenie

Koncentračný tábor je najstrašnejším vynálezom 20. storočia a možno celej ľudskej histórie. Počas 2. svetovej vojny, na rozkaz Adolfa Hitlera, v nich mali systematicky vyvraždiť milióny takzvaných menejcenných ľudí. Z týchto táborov nebolo viac návratu. Tých, ktorí prežili, ešte aj po 59 rokoch mátajú otrasné spomienky.

Skutočný príbeh...

Prenasledovanie Židov začiatkom 2. svetovej vojny vyústilo do ich hromadného zatýkania a zhromažďovania v zberných táboroch. V roku 1942, keď nariadili odsun Židov zo Slovenska, som mal 22 rokov a bol som práve v pracovnom tábore vo Vranove nad Topľou. Vrátil som sa k rodičom v domnení, že s vojenskou legitimáciou sa mi nemôže nič stať. Keď však pre nás 22. apríla o piatej hodine ráno prišli, veliteľ gardy moju vojenskú knižku predo mnou roztrhal a odvliekli nás do záchytného tábora v Žiline pri železničnej stanici Záriečie, kde bolo najväčšie deportačné stredisko na Slovensku. Zhromaždili tu Židov z celého okolia pred ich cestou na smrť.

Skryť Vypnúť reklamu

Naša rodina odišla zo Žiliny transportom 19. septembra 1942. Nik z nás netušil, čo s nami zamýšľajú. Neskôr ľudia už vedeli, že ich vezú ako dobytok na porážku. Mužov, ženy aj deti natlačili do dobytčích vagónov toľkých, že sa nemohli ani pohnúť. Cestovali v treskúcom mraze i v spaľujúcej horúčave bez jedla a vody aj niekoľko dní.

Po pár hodinách cesty náš vlak dorazil do poľského Osvienčima. Do likvidačného tábora sme vošli cez bránu s cynickým nemeckým nápisom Arbeit macht frei - Práca oslobodzuje. Už zďaleka bolo vidieť dymiace komíny a cítili sme hnusný zápach. V tábore bolo plno kriku, esesákov a agresívnych psov. Hneď, ako tento ľudský náklad vystúpil na rampu, nás triedili na schopných tvrdo pracovať a tých ostatných.

Holiči nás celých ostrihali a oholili. Ženské vlasy sa používali vraj na tesnenie vojenských ponoriek. Nemci každého odfotili a všetko dôkladne zapisovali, na to boli pedanti. Jedného staršieho väzňa som sa spýtal, kde sú moji rodičia. Ukázal mi: "Tam sa pozri, na ten komín, už idú hore do neba." Vtedy som si prvýkrát uvedomil, že je zle. Slabých, starých, chorých, invalidov a tehotné ženy zavraždili hneď v prvý deň. Čo najviac ich nahnali pod sprchy, z ktorých namiesto vody prúdil jedovatý plyn a stovky ľudí zomreli naraz. Ako nepotrebné zabili hneď aj maličké deti, lebo sa nedali použiť ako pracovné sily. Neľútostne ich odtrhli od svojich rodičov. Bol to desivý pohľad, ako stískali rúčky svojim malým úbožiatkam, ktoré sa ich nechceli pustiť. Ozýval sa hysterický zúfalý plač a prosby o život. Viacerých rodičov zabili hneď pred očami detí.

Skryť Vypnúť reklamu

Plynom sa šetrilo, a tak sa niektorí ešte dlho trápili, kým v kŕčoch skonali. Potom ventilátormi miestnosť vyvetrali a zubári im vytrhali z úst všetky zlaté zuby. Mali ich tam už celé hromady debien, tavili ich na zlaté tehly. Udusené obete obrali aj o končatinové protézy. Bolo to ozajstné spracovanie ľudských tiel - skutočné továrne na smrť.

V plynových komorách zomierali denne tisícky ľudí. Také množstvo mŕtvych tiel bolo treba rýchlo zlikvidovať. V Osvienčime na to slúžili štyri krematória a v každom bolo päť pecí, v ktorých ich pálili. Keď pece nestačili, väzni ručne vykopali veľké hlboké jamy, kde dali niekoľko vrstiev dreva, asfaltu a mŕtvol a takto spálili denne až 24 000 obetí.

Do plynových komôr ale nešli všetci. Mnoho ľudí zomrelo v preplnených vagónoch už počas nekonečnej cesty od vyčerpania alebo od smädu. Keď priviezli z Talianska kapitulovaných dôstojníkov, boli už polomŕtvi. Na príkaz esesákov sme ich z vagónov bezvládnych vyťahovali, nakladali sme ich na táčky, vozili do krematória a tam ich pálili ešte živých. Najväčšiu hrôzu som zažil, keď do horiacich jám vysypali z nákladných áut živé asi dvojročné deti. Ešte sa hýbali, chúďatá, keď padali do ohňa. A keď ženy porodili cestou vo vlaku, ich deti zabili tiež hneď prvý deň. Treba povedať, že takto nekončili len Židia, ale aj tisíce nevinných Rómov, homosexuálov, komunistov, Jehovových svedkov i nežidov. Židia však boli hlavným terčom. Nadradená nemecká rasa takto chcela všetkých vyhladiť pre ich rasovú, náboženskú a politickú príslušnosť.

Skryť Vypnúť reklamu

Nás zdravých a mladých určili na otrockú robotu. Nahnali nás do drevených barakov, kde nás dezinfikovali zriedeným lizolom. Bolo to drastické, mnohí pri tom utrpeli silné popáleniny. Nemali sme absolútne nič, len prúžkovaný väzenský odev a plechovú misku na jedlo. Na hrudi sme nosili židovskú hviezdu, značku S ako Slovák a päťciferné číslo. Hneď prvý deň nám ho každému vytetovali na predlaktie ľavej ruky. Bolo to strašne bolestivé, to číslo mi je vidieť dodnes.

V Osvienčime bol vybudovaný najväčší koncentračný tábor. Bývali sme v 28 jednoposchodových domoch oddelene muži a ženy. Odtiaľ nás vodili na rôzne práce. Keď priviezli ľudský náklad, všetky osobné veci ostali vo vagónoch. Jedna skupina väzňov to triedila v skladoch. Zvlášť dávali hodinky, zvlášť okuliare, fajky, šperky, šaty...

Najhroznejšie boli veľké hromady maličkých detských topánočiek. Polovicu z nášho baraku dali robiť do kameňolomu. Po týždni boli všetci mŕtvi od vysilenia. Nás pridelili na regulovanie rieky Sola. Po pás vo vode sme čistili breh a robili škarpy. Našťastie som bol zdravý a ako športovec v dobrej kondícii. Neskôr ma určili do väzenskej práčovne. Tam bolo teplo aj keď sme prali hnusný odev znečistený od týfusu a hnačiek. Dokonca sme si občas uvarili pri tých šatách aj ukradnuté zemiaky.

Zvyšok pobytu v tábore som bol v skupine, ktorá čistila kanále a latríny. Robota to bola nanajvýš nechutná, ale nebola tak fyzicky náročná a navyše sme sa mohli dostať aj do iných táborov. S vedrami sme vyťahovali žumpy do cisternových vozov a vynášali to na pole. Ostatní väzni nás poznali, a tak nám hádzali do latrín mäsové konzervy, ktoré si priviezli ľudia v transportoch. Na poli sme konzervy očistili a zjedli. Nemci nás bili pri každej príležitosti. Pri čistení žumpy sme sa však naschvál umazali, aby sme čím viac smrdeli, a tak od nás bočili.

V chatrnom odeve sme takto robili v neľudských podmienkach za každého počasia šesť dní v týždni. Bitkou a krikom nás budili o piatej ráno, spať sme chodili o deviatej večer. V nedeľu sme si museli oholiť hlavy aj päťdesiati jednou žiletkou, boli sme dorezaní, samá krv. Potom sme museli písať domov, ako sa máme dobre. Používali sme rôzne šifry, napríklad: "Otec a mama sú so strýkom." A pritom strýko bol už dlhé roky nebohý. Tak sme varovali ľudí u nás. Spávali sme na slamou naplnených vreciach, budili sme sa často od zimy. Mnohí cez noc zomreli od hladu a vyčerpania. V zúfalej snahe skončiť toto utrpenie sa niektorí v noci hodili na elektrinou nabité ostnaté drôty, ktorými bol tábor ohradený. Ale väčšinou ich pri tom stihli zastreliť strážnici z veží.

Nemci nami pohŕdali ako nečistou rasou, ako ľudským odpadom. Náš život nemal pre nich žiadnu cenu. Zaobchádzali s nami s tou najväčšou krutosťou. V januári 1943 spravili odvšivenie - vyhnali nás holých v silných mrazoch pod sprchy, až nám voda na ľad zamŕzala na tele. Mnohí odpadli a hneď šli do plynu.

Pomohlo mi, že som výborne rozumel nemecky. Kto nepochopil hneď rozkaz, toho nacisti brutálne bili. Trestali nás 25 ranami palicou po obličkách. Po takejto bitke väzeň väčšinou ostal mrzákom. Ja som takto dostal päť rán, keď ma pristihli, že mám obuté ponožky. Museli sme chodiť bez nich, len naboso v drevákoch. Komu z toho zahnisali nohy, toho hneď usmrtili. Takmer denne niekoho pred nami popravili. Museli sme sa len bezmocne pozerať. Esesáci boli väčne opití. Ľudí strieľali pred stenou smrti alebo iba tak pre zábavu. Pri vypočúvaní väzňov odporne mučili a na niektorých vykonávali beštiálne lekárske pokusy. Videl som, ako v roku 1943 zatvorili na kosť vychudnutých väzňov do zvláštneho baraku a tam ich týždne kŕmili len ľudským mäsom. Keď boli vypasení, potom ich zabili. Mali sme zúbožené postavy, stále sme hladovali. Denne sme jedli len polievku z neumytej burgyne, aká sa dáva sviniam, k tomu nám dávali chlieb z otrúb a pilín. Veru, dobre boli vtedy aj zvyšky pomyjí z esesáckych kuchýň. Schudol som tam 25 kíl. Živorili sme v otrasných hygienických podmienkach.

V januári 1945, keď sa blížil sovietsky front, nacisti tábory likvidovali a začali takzvané pochody smrti. Pešo hnali tisíce väzňov do Breclawi a odtiaľ ich mali voziť do Nemecka. Kto nevládal, toho odstrelili. My sme ich zberali a vozili spáliť naspäť do kremačnej pece.

Vtedy sa mi konečne naskytla šanca na útek. Keď sme stáli na dvore, moji spoluväzni obstúpili kanálový poklop a ja som sa nepozorovane spustil dole. Keďže som to tam poznal, utekal som kanálom. Bolo to 17. januára 1945. Bežal som v úplnej tme, pri jednom páde som si zlomil kľúčnu kosť. Keď som po pár hodinách vyliezol, tábor bol už prázdny. Spolu s ďalšími štyrmi zachránenými sme našli sklady jedla, no nenapchávali sme sa, prvé normálne jedlo po týždňoch hladovania pre mnohých znamenalo istú smrť v krutých bolestiach. Po dvoch dňoch sme sa stretli s ruskými osloboditeľmi. Moji bývalí spoluväzni ma peši na sánkach odviezli do nemocnice v Krakowe. Nik nám neveril, čo sme zažili.

Vo vojne mi vyvraždili celú rodinu, ostal som sám. Holokaust som prežil zázrakom. Mal som veľa odvahy aj šťastia. Zachránila ma moja mladosť a chuť žiť. Rok po vojne som sa oženil. S manželkou máme dvoch synov. Tento strašný príbeh o ukrutných zločinoch som im rozprával už neraz. Bolestné spomienky na tie prežité hrôzy ma v snoch prenasledujú dodnes. Verím, že sa toto šialenstvo už nikdy v histórii nebude opakovať.

Miloš Skalický

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Nie je to len chlapská záležitosť
  2. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom
  3. Studujte v Praze ekonomii a business v angličtině
  4. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  5. Ako inovácie menia naše návyky? Čo už dnes môžete robiť inak
  6. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  7. Buďte v najlepšej spoločnosti!
  8. Za kvalitným vzdelaním nemusíte do sveta! Príďte na EkF TUKE
  9. Tip na náhradu za rúško: Kvalitný nákrčník ochráni aj pred zimou
  10. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  1. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  2. Budeme môcť v budúcnosti pracovať len z domu?
  3. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť
  4. Na výpadok elektriny vás môže upozorniť aj SMS
  5. Detský čaj COOP Jednoty získal unikátne medzinárodné ocenenie
  6. FMMR svojím výskumom reaguje na aktuálne živé témy
  7. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  8. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  9. Novinka medzi prefabrikátmi
  10. Virtuálne prechádzky ako pomoc turistom pri orientácií
  1. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 17 208
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 492
  3. Aká je chémia vôní 12 877
  4. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 9 639
  5. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 449
  6. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 981
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 668
  8. Bývanie v meste predlžuje život 8 283
  9. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 7 837
  10. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom 6 828
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Žilina - aktuálne správy

E- športový turnaj HernaZona.sk UNIZA Masters začína už tento piatok

Každý, komu je blízky herný svet, môže súťažiť online.

Žilina chce krajšiu stanicu. Železnice tlačí do spoločného projektu

Samospráva predstavila plán obnovy hanby Žiliny.

Mesto čistí Žilinu od bilboardov a nelegálnych reklamných zariadení

V minulých dňoch mesto odstránilo ďalších deväť bilboardov.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Pri kolízii s vlakom sa zranil vodič auta

Cestujúcich odviezol autobus na stanicu.

Mladá vodička tvrdí, že policajt jej nadával

Správanie hliadky mestskej polície po dopravnej nehode vyvoláva pochybnosti.

Žilina chce krajšiu stanicu. Železnice tlačí do spoločného projektu

Samospráva predstavila plán obnovy hanby Žiliny.

Už ste čítali?