ercent katolíci. Pre nich sme sa rozhodli otvoriť v našich novinách novú rubriku pod názvom Duchovné okienko, v ktorej sa vám bude prihovárať správca bytčianskej farnosti vdp. Vladimír Kutiš. V dnešnom príhovore vám prináša slová z knihy Maxa Kašparu O radostiach ľudskej duše.
Súčasný človek pomaly stráca vlastnosť, ktorá obohacuje jeho život. Umenie žasnúť. Osobne sa domnievam, že tento talent zostáva v súčasnosti deťom asi do piatich rokov. Takýto „krpec“ je schopný úprimne žasnúť nad darčekmi, ktoré dostane. Osemročný školák nežasne. Darčeky? Chrysler to zatiaľ nie je, tak čo... A to nehovorím o životom znudených sedemnásťročných dievčatách a chlapcoch, ktorí už zažili úplne všetko – a nie je teda nad čím žasnúť. Život začína byť nudný. Preto je potrebné si ho spestriť promiskuitou, tvrdším alkoholom, drogami. Kto ešte v dospelosti dokáže žasnúť nad západom slnka, spevom vtákov alebo nad detským kočíkom, aby sa pomaly obzeral, či ho niekto nevidí a či nebude vyhlásený za blázna. Diviť sa, to by sme ešte zvládli, ale žasnúť, to už sotva dokážeme. Keď berie Ježiš Kristus svojich troch apoštolov na vrchol hory, kde je pred nimi premenený, sú apoštoli v úžase. Keď zve Ježiš nás k svojmu oltáru, kde je premenený chlieb v jeho telo a víno v jeho krv, zostaneme ospalými ako každú nedeľu a účasť na tomto zázraku prežívame nevďačne. Nevieme žasnúť ani tu. K radosti ľudskej duše patrí tiež umenie žasnúť. Žasnúť znamená byť vďačným, žasnúť znamená radovať sa z tajomstiev, žasnúť znamená vidieť „veci neviditeľné“.
Rubriku pripravuje Eva Kolkusová
