otnej veľkosti
Stará legenda hovorí, že keď veľký taliansky sochár Michelangelo ležal na smrteľnej posteli, mnohí sa s ním prišli s plačom rozlúčiť. S bolesťou a žiaľom oplakávali umierajúceho génia. Preto sa sochár modlil v poslednej modlitbe k Bohu: „Pane, pozri sa na ich žiaľ a pozbieraj ich slzy. Do každej z nich ukry kúsok môjho génia. Keď sa na zemi narodí človek, čo bude hodný stať sa mojim dedičom, vlož ich do jeho duše. Stane sa z neho druhý Michelangelo.“
Boh vypočul poslednú prosbu veľkého sochára. Pozbieral slzy z tvárí smútiacich a ukryl do nich Michelangelovho génia. Potom sa rozhliadol po svete, či nájde niekoho, kto by sa mohol stať Michelangelovým dedičom. Keď nikoho nenašiel, povedal si, že si pospí. Prisľúbil si v duchu, že to bude iba na krátku chvíľočku, kým sa narodí jedna alebo dve generácie. No zaspal tak tuho, že roztvoril dlaň, v ktorej držal slzy. Tie sa mu vyšmykli pomedzi prsty. Chvíľu krúžili vo vzduchu a potom spadli na zem. Tam, kde sa dotkli zeme, sa neskôr narodilo plno umeleckých rezbárov. Hovorilo sa o nich, že majú dar rovno od Boha!
Ak je na tejto legende aspoň kúsok pravdy, najviac sĺz s Michelangelovým géniom muselo spadnúť na Slovensko. Hojná porcia z nich sa dostala aj do Kolárovíc, umeleckému rezbárovi Milanovi Mičienkovi. Tomu sa totiž podarilo vytvoriť v poslednom polroku dielo, ktoré je zrejme unikátom v celom Žilinskom kraji. Spolu s ďalšími priateľmi - sochármi vytvoril svojskú záhradnú galériu s plastikami nadživotnej veľkosti. V tomto na prvý pohľad jednoduchom fakte je skrytých viacero unikátov. Prvým z nich je umiestnenie galérie v kolárovickej farskej záhrade, druhým čas, za ktorý bola sochárska výzdoba zrealizovaná a tretím celkové poňatie galérie. Majster Mičienka totiž nevnímal okom sochára iba samotné drevené plastiky, ale celú záhradu. Tá zmenila tvar pod jeho rukami tak isto ako drevo. V záhradnej galérii, ktorú otvorili pri príležitosti 690. výročia prvej písomnej zmienky o obci Kolárovice, sa nachádza šesť drevených plastík v nadživotnej veľkosti. Nájdete tu svätého Petra, Ondreja, Mikuláša, dona Bosca, Pia a matku Terezu. Unikátnosť týchto sôch nespočíva iba v ich nadrozmernej veľkosti, jedinečnom umeleckom stvárnení, ale aj v čase, za ktorý rezbári stvárnili ich podobu. Ako prezradil samotný Milan Mičienka, jednu sochu tesal približne mesiac. V záhrade sa nachádzajú tri jeho plastiky, čo znamená, že ich vytvoril behom troch mesiacov. Pozoruhodná je aj samotná farská záhrada. Ešte pred polrokom bola zarastená trávou, bodľačím a burinou. Dnes na jej pôdoryse nájdete pilinami vysypané cestičky. Keď sa im bližšie prizriete, zistíte, že vytvárajú kresbu, dôverne známu všetkým kresťanom: znak ryby. Podoba záhrady ešte nie je konečná. Behom ďalších mesiacov do nej pribudnú ďalšie plastiky. Zmení sa aj vstup do záhradnej galérie. Namiesto kovových dvierok tu bude drevená brána s nápisom: ZÁHRADNÁ GALÉRIA. Dláto majstra Mičienku nezaháľa, už teraz vytesalo prvé písmená. Celá galéria prezrádza unikátny talent toho, kto ju vymyslel a pomohol zrealizovať. O silnom umeleckom cítení svedčí aj jeho dom, ktorý v sebe nesie pečať rezbárskeho talentu. Na stenách vás privíta plno reliéfov. Mnoho z nich je inšpirovaných rodnými Kolárovicami. Za všetky hovorí drevený reliéf, tróniaci v obývačke, ktorému dal majster Mičienka jednoduchý názov: U nás. Je na ňom zachytený jeho rodný dvor s majstrovou matkou a svákom. Na prvý pohľad je jasné, že v tomto dome je drevo kráľom. Prezrádza to nielen drevené zábradlie s gotickým nádychom, ale aj zvláštne tvarované dvere, ktoré tvoria vstup do obývačky. Sú napoly zrkadlom s pozoruhodnou drevenou obrubou a napoly zasúvacími dverami. Nechýbajú tu ani ďalšie reliéfy, drobná plastika drotára, harmonikára či sváka so sliepkami. A hoci Slovensko mnohé štáty západnej Európy považujú za chudobné, pri pohľade na drevenú výzdobu tohto domu vás celkom mimochodom prepadá pocit hrdosti, pretože tu sú vystavované bohatstvá svojského umeleckého cítenia, na ktoré môže byť hrdá nielen obec, okres či kraj, ale celý štát. Tento dom pozná všetky tajomstvá, ktoré vie drevo v sebe ukryť. Pozná podoby, utajené v javoroch, brestoch či lipách. Vie, že aj drevo umiera, tak ako umiera človek. Vie však aj to, že aj drevo prežíva svoje slávne zmŕtvychvstania, keď sa z neho stane sochárske dielo. Takýto zázrak môžete vidieť v Kolároviciach.
Vyznanie rezbárskeho majstra
„Robievam aj malé veci na ľudovú nôtu,“ hovorí majster rezbárskeho umenia Milan Mičienka, „ale keď sa pustím do veľkého klátu, je z toho taký riadny chlapský zápas, také zvláštne štibranie, lietajú triesky, je v tom chlapská sila. Preto rád robím nadrozmerné veci. Napríklad socha svätého Ondreja, ktorá je vo farskej galérii. Robil som ju z jedného kusu vyschnutého brestu. Dal som z koruny kúsok susedovi. Vrátil mi ho s tým, že čo je to za drevo, veď ho nevie ani sekerou rozrúbať, také je tvrdé. No dláto si nájde cestu aj ku brestu. S rezbárstvom som začínal už ako malý chlapec, hádam sa ani nepamätám, kedy. Môj rodný dom stál tu, v Kolároviciach, kúsok odtiaľto. Mali sme kozičku a ja som ju často hnal na pole. Tam sme pásli, chlapci aj dievčatá. Kým sa iní hrali, ja som strúhal. No nielen pri pasení, aj pri zbieraní ovocia. Otec mal veľký sad, kde ma často brával so sebou. Mňa to tam príliš nebavilo, tak som si opäť sadol a strúhal. Zobral som drievka spod stromov a robil vtáky či rôzne divadelné postavičky. V škole som mal výhodu, nemusel som chodiť na telocvik či na výtvarnú výchovu. Učitelia mi nechali v dielni malý klátik, tam som strúhal. Najprv na ľudové motívy, potom som sa pustil aj do moderného umenia. Po skončení základnej školy som začal chodiť do Rajca, neskôr do Bratislavy, kde bola škola umeleckých remesiel. Býval som na podnájme, no bol taký studený, že mi bolo lepšie spávať v dielni. Doniesol som si spacák, aby som mohol byť dlho do noci pri dreve. Tam som pričuchol ku gotike, k faldom a záhybom. V Bratislave som robil rezbára, kuriča, pokrývača striech, vrátnika, technika. V Kolároviciach som sa znovu usadil, keď som sa oženil. Našiel som si zamestnanie v Kinexe a začal stavať na dvore svojho pradeda. Ten sa tiež venoval drevu, bol však skôr šindliar. Ozdoboval rôzne štíty, či vytváral ružice pod lustre. Mám po ňom jedno dláto. Minulý rok, keď som bol na
výstave vo Švajčiarsku, som si ho zobral so sebou. Stružlikal som s ním drevo. Je zvláštne, že deti zo Švajčiarska sa zabudli hrať. Môžu mať pred sebou aj zotrvačník, nevedia, ako ho spustiť. Vedia len, ako sa sedí za počítačom či za televízorom. Keď ma videli na tej výstave s dlátom v ruke, ako odo mňa lietajú stružliny, bol to pre nich väčší zážitok ako hra s hocijakou hračkou. Dotýkali sa stružlín a zbierali ich zo zeme. Na také čosi sa nezabúda… Potom človek vie, že si má ceniť dar, ktorý dostal od Boha.
Tri symboly zo záhradnej galérie
Brvná, kľúč a reťaze
Kľúč: Majster Milan Mičienka sa na výzdobe galérie podieľal troma plastikami. Prvou z nich je socha svätého Petra, ktorého možno rozoznať podľa kľúča. Aj keď sa všeobecne traduje, že svätý Peter ním odomyká nebeskú bránu, podstata symbolu je kdesi inde. Ježiš Kristus povedal Petrovi: „Ty si Peter – skala.“ Podľa Ježišových slov sa práve na tejto skale vybuduje cirkev. Ak si k tomu vezmeme ďalší obraz z Biblie – poodsunutú skalu, odkrývajúcu prázdny hrob, interpretácia symbolov sa stáva ešte jasnejšia. Peter sa rovná skale, skala sa rovná cirkvi, ktorá je kľúčom od večného života.
Prekrížené brvná: Aj ďalšia socha svätého Ondreja má svoj typický symbol: dve prekrížené brvná. Podľa legendy Ondreja ukrižovali na dvoch hrubo otesaných brvnách. Datovanie jeho smrti možno klásť do prvého storočia, kedy mnohí rímski cisári trestali smrťou kresťanov za to, že sa im neklaňali ako bohom. Bežné bolo ukrižovanie dole hlavou. Drevená plastika však nezachytáva smrť svätého Ondreja, skôr chvíľu, keď nesie brvná na svoju vlastnú popravu. Zamyslený výraz v tvári evokuje myšlienku, že svätý Ondrej vo videní na tejto ceste prežíval nielen vlastnú smrť, ale aj chvíľu, kedy mu utrpenie otvorí brány do večnosti.
Roztrhnuté reťaze: K najväčšej zobrazenej plastike záhradnej galérie patrí socha patróna obce svätého Mikuláša. Legenda hovorí, že svätý Mikuláš mal zázračnú moc: jediným dotykom vedel roztrhnúť putá väzneným. Vyslobodzoval z pút predovšetkým zlodejov a vrahov. Tým dával kus zeme zo svojich vlastných pozemkov, aby ich chudoba a bieda nepriviedla nazad ku krádežiam a zabíjaniu. V tomto prípade však roztrhnutá reťaz symbolizuje slobodu viery nad väznením ľudského ducha.
