Fašiangy bývali v horských osadách
iné ako teraz, ale zima zostala rovnaká
V Bytčianskych novinách sa čitatelia často stretávajú s menom Vlado Hujík. Okrem novinárskej a reportérskej práce sa však tento autor venuje aj zberateľskej a národopiseckej činnosti. Položili sme mu pár otázok.
Február, to je mesiac, ktorý patrí fašiangom. Ako ich slávite v Pláňach, kde žijete?
Keď som nedávno spracúval tému fašiangov do pripravovanej národopisnej publikácie Živé poklady, bolo mi smutno, že v horských osadách Javorníkov zanikli všetky ľudové tradície, ktoré boli súčasťou života našich rodákov. Tradície v osadách boli úzko späté so životom v drsnejších podmienkach. No osadníci ich rešpektovali, aj pri živote udržovali. Staré drevenice zostali, no bez starých rodákov tradície a zvyky zanikli. Už roky do osád masky nechodia, hlas harmoniky, spevy a tance masiek zostali len spomienkou..
Pamätáte si ešte niektoré zo starších fašiangových piesní? Napríklad túto:
Končiny – hostiny,
zakáľajú brava,
hodovať bude starý,
aj stará baba.
Na koniec fašiangov vydaté ženy a starý ženáči, mladé dievky a mládenci, starým dievkam i mládencom zanôtili:
Už je teho fašianečku
na mále, kde mi tie staré dievky (mládencov)
podieme,
pošleme ich dolu Váhom
k Dunaju,
nech tam na nich čerti
vozia čečinu.
A čo tanečné zábavy? Boli obľúbené?
Tanečné zábavy v zime bývali častejšie, mladí aj do okolitých dedín chodili. Gazdovia sa viac venovali domácim zakáľačkám, aby si na jarné obdobie „pevnej“ poživne zabezpečili. Bohatší mali zakáľačku dvakrát za zimu, pred Vianocami aj na fašiangy. Chudobní nemali nazvyš „krmu“, aby prasa dlhšie chovali, dve by neboli vychovali. No pri skromnosti aj pri jednom prasati zimu i jar prežili, masť a slanina musela celý rok vydržať. Kto mal dosť zemiakov a kyslej kapusty, hladu sa nebál. Osadníci od Troch kráľov nefašiangovali, ani v zime každý deň neoddychovali. Na role museli buď na koni hnoj vyviezť alebo za pomoci noseľníčok vyniesť, kamenice od tŕňov a šípov očistiť, na roli spáliť, z hôr na dvory drevo navoziť, porezať a ku stene domu do štôsikov uložiť. Keď príde jar, vtedy treba na roli robiť.
Dnes sa mnohí ľudia sťažujú na nezamestnanosť. Ako to vyzeralo s prácou kedysi?
Remeselníci mali dosť roboty. V dedinách to boli najmä kováči, ak bolo dosť vody, aj mlynári, v osadách šindliari, metliari, cepári, hrabliari a lyžičkári. Osobitnú skupinu tvorili korytári. No na fašiangy posledné tri dni spoločne svätili, roboty sa nechytili, ani perie sa nedriapalo. Skupinu masiek tvoril gazda, gazdiná (dzúroš a dzúroška), harmonikár, medveď do slamy ustrojený, Cigáň a Cigánka, nechýbal husár s dreveným mečom, prípadne roštom, na ktorý sa slanina napichovala. Večer bola zábava, kde sa pochovávala basa. Každému sa ušlo kúsok chleba, praženice, aj žajdlík pálenky. Kto mal peniaze, ten mohol do rána za basou smútok zapíjať. Takých však v osadách veľa nebolo. Čas radosti a hojnosti skončil, fašianoček odletel, vystriedalo ho šesťtýždňový pôst, ale najmä jarné práce na kamenistých roličkách.
Zhovárala sa: Zuzana Kuglerová
Foto: autorka
