ých školách skupina mladých ľudí a vyvesovala tam plagáty so zaujímavou ponukou. Bol to dvanásťdňový prázdninový tábor. Ponuka obsahovala niekoľko atraktívnych bodov: splav Hronu, športové aktivity, zaujímavé večerné diskusie pri táborovom ohni. Najväčším lákadlom na ňom boli študenti z USA, ktorí sa na ňom mali zúčastniť. Celý tábor sa zameral na konverzáciu v anglickom jazyku. Nízka cena a atraktívny program pritiahli k nástenkám mnohých žilinských študentov, medzi iným i osemnásťročnú Patríciu B. Čudný tábor zameraný na spasenie „Chcela som sa zlepšiť v angličtine!“ začína svoje rozprávanie Paťka. „Páčil sa mi aj avizovaný splav po Hrone. Keď som však prišla do tábora, postupne som si začala uvedomovať, že ho pripravilo nejaké divné spoločenstvo. Po Hrone sme sa plavili len jeden deň. Potom sa už všetky aktivity sústredili na sľubovanú konverzáciu v angličtine. Skupina Američanov tam skutočne bola, aj sme sa s nimi rozprávali. Ale téma bola vždy rovnaká: hriech, zatratenie, spasenie. Náš celodenný program pozostával zo spievania svätých piesní, čítania Biblie a modlitieb. Nepoviem, sú ľudia, ktorých to baví. Mne však nikto nepovedal, že ide o takýto tábor. Modliť sa predsa môžem aj doma, s mamou, ktorá chodí ku Saleziánom. Ten tábor som si vybrala z celkom iných dôvodov. Chcela som si zašportovať a oddýchnuť, nie sa trápiť tým, či som hriešna a ako dosiahnem spasenie. Preto som sa po štyroch dňoch zobrala a odišla!“
Paťka mala šťastie. Vďaka zdravému rodinnému prostrediu sa do prázdninovej pasce, ktorú pre žilinských študentov prichystala biblická spoločnosť, nechytila. Nie každý ale odchádza z podobných pobytov bez ujmy na duševnom zdraví. Niekedy sa sektárom darí poľovať na dušičky úspešnejšie. Mladí, ktorých zaujíma všetko nové, častokrát ani netušia, že sa dostávajú pod vplyv silne sfanatizovaných ľudí. Na to, do akých absurdít môže viesť život v sekte, poukazujú tri prípady.
Sektári Evke dieťa nevymodlili
Štyridsaťročná Evka M. pochádza z Plevníka, dediny, ktorá leží na rozhraní Trenčianskeho a Žilinského kraja. Po svadbe sa presťahovala s manželom do jeho rodnej obce, Štiavnika. Obaja začali podnikať s drevom. Darilo sa im, postupom času si postavili krásny dom. Niečo v ňom však chýbalo: detský smiech. Evka veľmi túžila po dieťati. Keď ani po rokoch neotehotnela, začala chodiť po lekároch. Po niekoľkých neúspešných liečeniach sa dozvedela zdrvujúcu pravdu: nikdy nebude mať vlastné dieťa. Začínala rozmýšľať o adopcii, keď jej pomoc ponúkla švagriná. Tá sa pred časom dostala pod vplyv kontroverznej náboženskej organizácie Deti božie. Evka jej ponuku prijala. Prišla do domu svojej švagrinej na modlitebné stretnutie, ktorého cieľom bolo vyliečiť jej neplodnosť. Po modlitbách švagriná Evke s istotou v hlase povedala: „Dieťa budeš mať, Boh mi to povedal! Musíš však chodiť medzi nás!“
Odvtedy začala Evka navštevovať spoločenstvo, ktoré sa schádzalo v dome jej švagrinej. Uzdravenie tam hľadala nielen ona, ale aj iní ľudia. Málokto sa však skutočne zbavil svojich neduhov. Ani Evke sa to nepodarilo. Zato dom, do ktorého chodila na uzdravovacie stretnutia, postupne bohatol a rozrastal sa. Podpivničenú časť jeho majitelia prestavali na modlitebňu. Po čase chceli svoju činnosť zlegalizovať a zaregistrovali sa na príslušných orgánoch ako biblické centrum. Všetok svoj voľný čas venovali „loveniu duší“. To, že sa Evka napokon dieťaťa aj tak nedočkala, zdôvodnili jednoducho: jej viera bola primalá, nestačila na zázrak.
Z modlitebne do polepšovne
Ešte absurdnejšie znie prípad sedemnásťročnej Barborky, ktorú chcel otec poslať do Diagnostického centra v Lietavskej Lúčke. Nútil ju chodiť do „zhromaždenia“ a žiť životom podľa svojej predstavy. Ľudí delil na „svetských“ a „veriacich“. Svetskí boli zlí, pretože neverili v Boha. Barborka sa mohla kamarátiť len s veriacimi. Pri raňajkách, obede a večeri sa musela modliť a čítať si z Biblie. Trikrát do týždňa chodievali do Cirkvi bratskej, čo je u nás oficiálne registrovaná cirkev. V sedemnástich rokoch sa však stalo čosi, s čím jej otec nepočítal: Barborka sa zaľúbila do chlapca „zo sveta“! Keď sa o tom jej otec dozvedel, urobil všetko preto, aby mladú dvojicu rozdelil. Barborka nezvládla problémy, ktoré jej lásku sprevádzali: začala sa vyhýbať domovu i škole. Otec jej neposlušnosť vyriešil radikálne. Vybavil dcére niekoľkomesačný pobyt v diagnostickom centre. Nikomu o tom nepovedal, ani svojej žene ani Barborke.
(Dokončenie z 1. strany)
Obrazne povedané, chcel ju odviesť z modlitebne rovno do polepšovne. Barborkin prípad sa napokon skončil dobre. Jej mama nedovolila, aby dievča otec zavrel za dvere ústavu. Odviedla dcéru od sfanatizovaného manžela. Dnes obe žijú mimo neho. Barborka sa naďalej priatelí s chlapcom „zo sveta“. A predovšetkým – opäť chodí do školy!
AK NÁM NEDÁŠ SVOJ MAJETOK,
ZOBERIEME TI DETI!
O tom, že do sekty je ľahké sa dostať, ale odchádza sa z nej ťažko, doslova odratý z kože, sa presvedčila aj tridsaťtriročná Kamila Z. Vydávala sa z lásky, v dvadsiatichsiedmich rokoch. Narodili sa jej dve dcéry. V piatom roku manželstva sa však stalo čosi, čo radikálne poznačilo jej život. Jej manžel sa nakontaktoval na malé cirkevné spoločenstvo či skôr sektu Zbor veriacich. Z Kamilinho domu zmizol televízor, rádio, knihy. Jej manžel ich vyhodil. Keď sa ho opýtala, prečo, odpovedal: „Pôsobí cez ne na teba diabol!“
Odvtedy mala Kamila a jej deti zakázané kino, divadlo, reštauráciu, cukráreň. Kamilin manžel vystúpil zo zamestnania. Zbor veriacich ho začal platiť ako svojho misionára. Kamilin byt sa premenil na centrum novej misie. Pripravovali sa tu traktáty, plagáty, kresťanské koncerty, ale i letné tábory. Cieľ bol jediný: získať pre Zbor veriacich čo najviac nových duší. Aby svoju činnosť sekta zlegalizovala, vytvorila nadáciu. Po právnej stránke sa jej konateľkou stala Kamila.
„Sekta ma platila ako administratívnu silu,“ hovorí. „Prekladala som z angličtiny do slovenčiny náboženské traktáty, písala na počítači. Plat som dostávala od materskej základnej sekty v Anglicku. Boli to na naše pomery slušné peniaze. Keď sme k tomu prirátali aj manželov plat, vyšlo nám, že ak predáme byt, môžeme si kúpiť dom. Vzali sme si pôžičku na jeho kúpu a desať rokov ju splácali z tých peňazí či skôr z platu, ktorý nám dávala sekta.“
Po čase však Kamila zistila, že jej takýto život nevyhovuje. Nechcela žiť len z prepisovania náboženských traktátov. Manžel mal pre ňu čoraz menej času. Rodina preňho nič neznamenala. Videl len svoje misijné poslanie. Vtedy sa Kamila rozhodla, že sa rozvedie. Tak, ako to býva pri rozvode zvykom, robila si nárok na polovičku majetku. Ale manžel o rozvode nechcel ani počuť. Pri jeho misijnom poslaní sa to jednoducho „nehodilo!“ Kamila napriek tomu trvala na svojom. Čakalo ju nepríjemné prekvapenie. Manžel zavolal telefónom „starších“ zo Zboru veriacich. Čoskoro zazvonili pri dverách ich domu.
„Povedali mi,“ spomína pani Kamila, „že dom a všetko, čo je v ňom, je ich, pretože je to kúpené z ich peňazí. Keby som sa vraj predsa len pokúsila získať nejaký majetok, zoberú mi deti. Vraj majú dosť pák na to, aby ich pri rozvode prisúdili manželovi.“
Kamila radšej zobrala dcéry a odišla. Nechala sekte desať rokov práce, zhmotnenej v novom dome. Od manžela nedostala na vyrovnanie ani korunu. Keď sa s ním chcela súdne pokonať, sekta mu najala advokáta. Vysúdila si iba minimum. No ani to nedostala: manžel odmietol zaplatiť súdom vytýčenú sumu. Po troch rokoch márnych súdnych sporov sa majetku napokon celkom vzdala. No ani potom sa sektárov nezbavila. V noci ju pravidelne budieval telefón, dostávala listy, kde sa jej vyhrážali peklom a zatratením. Psychicky to nezniesla. Skončila na psychiatrii.
Z. Kuglerová, T. Radovský
Foto: autorka
Kde sa končí cirkev a začína sekta?
Vymedziť hranicu medzi cirkevným spoločenstvom a sektou je dosť ťažké. Základnými rysmi sekty sú: cieľavedomý nábor, často mravne pochybnými metódami, prijímanie nových členov do sekty až prehnane priateľsky, úplná izolácia od vonkajšieho sveta, ktorý sa chápe ako nepriateľ. Sekty vo všeobecnosti nepoznajú demokratické rozhodnutia. Pokiaľ ide o prístup štátu k sektám, štát rešpektuje, že u nás existuje sloboda náboženského vyznania a presvedčenia. „Človek hľadá v sekte azyl pred neslobodou, ktorú zažíva v rodine či v škole, ale na druhej strane je ochotný navliecť si oveľa tesnejší chomút, ktorý mu sekta nepozorovateľne nasadzuje. Pritom si to nielenže neuvedomuje, ale nazdáva sa, že jeho voľba je dobrovoľná, nezvratná a šťastná,“ konštatuje Boris Rakovský, šéfredaktor časopisu Rozmer, ktorý sa danou problematikou zaoberá. Situácia na duchovnej scéne je pritom stále neprehľadnejšia. Okrem tradičných náboženských siekt sa v čoraz väčšom počte začínajú vyskytovať rôzne ufologické, apokalyptické, ezoterické, parapsychologické, psychoterapeutické či liečiteľské kulty. Sekta nemusí byť skupina so zanedbateľným počtom členov. Sú sekty, napríklad Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia, Scientologická cirkev, Cirkev zjednotenia (moonisti) či Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní (mormóni), ku ktorým sa na celom svete hlási niekoľko stotisíc, ba až niekoľko miliónov členov. Deti Božie, s ktorými mala skúsenosť Eva z článku, operujú na Slovensku pod menom The Family (Rodina). Organizácia býva obviňovaná predovšetkým z trestných činov spojovaných s nezvyčajnými sexuálnymi praktikami až po pohlavné zneužívanie detí a incest. Podľa slov B. Rakovského na Slovensku v porovnaní s okolitými štátmi výrazne absentuje dostatok odborných pracovísk, ktoré by objektívne a kvalifikovane monitorovali túto oblasť. „Vláda SR sa problematikou siekt zaoberala naposledy v decembri 1997, keď vzala na vedomie informáciu o databáze neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností vypracovanú Ústavom pre vzťahy štátu a cirkví. Na Slovensku neexistuje doteraz nijaká vládna ani parlamentná komisia, ktorá by sa seriózne zaoberala sektami, kultmi a novými náboženskými hnutiami. Zo štátnych inštitúcií sa tejto problematike venuje iba Ústav pre vzťahy štátu a cirkví,“ tvrdí Mgr. Miroslav Lojda, ktorý je jeho odborným pracovníkom. Problematikou siekt sa zaoberá i polícia, ktorá má v každom kraji a policajnom prezídiu v rámci extrémizmu (pravicový, ľavicový, náboženský) vyčlenených ľudí.
