rokov píše hororové poviedky
V Bánovej žije muž, ktorý zaujme na prvý pohľad. Skutočne ojedinelý zjav. Miroslav Šustek (na snímke) žije za bránou svojho domu, z ktorého takmer nevychádza. Raz za čas zájde do mesta, k lekárovi a podobne. Zvyšný čas mu vypĺňa písanie strašidelných príbehov.
„Vyštudoval som lesnícku školu, ale pracoval som v odbore len krátko,“ hovorí Miroslav. „Písať som začal pred štyridsiatimi rokmi, keď som mal pätnásť rokov. Vtedy bol v móde Vinetou. Dostal som knihu, v ktorej chýbalo asi päť strán. Tak som ich dopísal. Čítal som to potom kamarátom a oni nič nespoznali a nechceli mi veriť, že je to moja práca.“ Za ten čas napísal hotové kvantá kníh, od westernov po romantické prózy. Počet svojich poviedok s hororovým ladením odhaduje na sedemsto. Vydáva ich v internetovom hororovom časopise Hlboký hrob a pozná sa so skupinou mladých ľudí, ktorá ho realizuje. „Nepíšem len horory, ja by som to tak nenazval, skôr fantasmagorické poviedky. Vytváram vlastné útvary, nazývam ich rôzne, fantasmagoriády, rafiniády... Uvažujem aj o erotickom magazíne, povedzme Sex-tabu, počul som, vraj tam vydávajú poviedky. Mám jednu takú, je to taký malý žart, volá sa: Noc na Orgazburgu,“ hovorí Miroslav a neodolá hrdosti autora a prečíta nám ju. Nie je to prvý ani posledný úryvok, ktorého zanietené čítanie si vypočujeme. Ich tituly nenechávajú na pochybách, v akých vodách sa jeho tvorba pohybuje: Izba slepej ženy, Motýľ smrtihlav, Besný pes. „Píšem spontánne, niečo mi napadne a som v tranze a píšem, píšem... Alebo mi nenapadá nič, som ako vygumovaný aj mesiac, dva, ale potom som opäť v tranze a píšem. Len škoda, že zrak sa mi stále zhoršuje.“ Mladá fronta ho v sedemdesiatych rokoch opísala ako nádejného autora a publikoval aj vo vtedajšom Roháči, respektíve českom Dikobraze. Tvrdí o sebe, že v oblasti hororu nemá na Slovensku konkurenciu.
„Nemám akademické vzdelanie. Moje vzdelanie by som pomenoval skôr ako encyklopedické. Za tie roky som prečítal množstvo kníh, hoci by mi bolo stačilo prečítať možno len päťsto až tisíc kníh...,“ hodnotí Miroslav. Jeho prehľad vo svetovej literatúre je uznaniahodný. Život mu úplne pohltila túžba písať, vypísať zo seba všetky dojmy a emócie, ktorými podľa vlastných slov prekypuje: „Cítim pretlak pocitov... Dá sa povedať, že trpím myšlienkovým tryskom. Nemôžem zastaviť myslenie, absolútne to nejde. Mám tlak dvesto na sto, stále mi to skáče...“ Miroslav počas našej návštevy naozaj doslova chrlí jednu vetu za druhou, bez zastavenia sa pohybuje medzi myšlienkami.
V dome žije sám s osemdesiatročnou matkou. Tienistý dvor okolo schátraného domu s ohromným topoľom i samotný interiér nesú v sebe niečo z dojmu tvorby jeho obyvateľa. V ranej mladosti mal Miroslav, podľa tvrdenia lekárov, epileptický záchvat, čo mu vynieslo invalidný dôchodok. Vo fakultnej nemocnici ho však podozrievali, že je parazit. „Depresie sú u umelcov bežné, pozrite si Dostojevského, Gogoľa... Alebo taký Maupassant, ktorý zošalel. V tej dobe som si dovolil otvoriť ústa aj na riaditeľa psychiatrie, to za komunizmu nebolo bežné. A taká schizofrénia? Povedzte, čo to je? Keď sa pozriete na Karla Gotta, tak to tiež vidíte... Na tom, ako sa správa... Každý z nás v sebe nosí dve bytosti. Keď kráčate, jeden kráča a ten druhý sleduje, kam sa kráča. To je jasné, nie? Napríklad, keď sa buchnete po palci, čo myslíte, čo to je, keď si poviete, dočerta, ale som sa buchol...“ Miroslav zaujato vysvetľuje svoju záľubu v tajomne a paranormálnych javoch: „Svet navôkol je tiež zmesou hrôzy, absurdity, idiocie, no i veľkodušnosti, ktorá je podstatná a relaxácia je nanajvýš potrebná. Treba zdôrazniť, pre osobnosť morbídneho razenia, akou určite som - mávam z toho všetkého úzkostné stavy, anxiozity, depresie, hystérie a tento pretlak negatívnych emócií musí zo mňa von ako jed zo zdravého organizmu...“
Hovorí, že mal pohnutý život. Otec mal za komunistickej éry vysoké postavenie, bol nadporučíkom v letectve. Podľa slov Miroslava sa dostal do ,krážov‘ alkoholu. To zničí každý charakter. Ako osemnásťročný sa často veľmi bál. „Viete, každý máme ideály, ale ideály sú ako kryštál. O kryštále je známe, že je tvrdý - ale krehký. Ľudia ich majú aj pri vstupe do manželstva. Asi preto som sa nikdy neoženil,“ konštatuje Miroslav.
Text a foto: Tomáš Radovský
