dina Trnková z Hričovského Podhradia. Na zelenom trávniku im žiaria vznešené vtáky – pávy korunkaté.
„Pávy máme už dvanásť rokov,“ hovorí 21-ročný Rasťo, najmladší člen rodiny. „Veľké starosti s nimi nie sú, chováme ich ako sliepky. Pasú sa, zobú obilie, pochutia si na kukurici. Len v zime im treba prikurovať.“ Keď páví kohút rozprestrie svoje vyše jedenapolmetrové zeleno-modré chvostové perá s veľkými okami, je naň úžasný pohľad. Svojím vejárom vábi nenápadne sfarbené samičky. Rád sa predvádza nielen pred nimi, ale aj pred ľuďmi a veľmi dlho sa dokáže aj sám obdivovať pred dvoma zrkadlami, ktoré má umiestnené priamo vo výbehu. Občas aj na seba dlhými špicatými ostrohami zaútočí. „V Indii, kde voľne žijú, musí byť fantastický obraz, keď skupina pávov vzlietne. Naše vyletia nanajvýš na strom, aj tam radi v noci spávajú. Nedávno nám jeden vyletel na drôty vysokého napätia, ktoré vedie ponad našu záhradu. Presne vedia, kedy bude pršať a prenikavo predtým škriekajú. Ani budík ráno nepotrebujem, budia ma pod oknom presne o piatej. Pávie jazýčky a mozgy sú vraj výborná lahôdka, no my nejeme ani ich vajcia. Máme ich na ozdobu záhrady. A hoci mojej mame pravidelne vyhrabú všetky kvety, nehneváme sa na ne.“
Text a foto: (ms)
